Kým som bola dieťa, tieto sviatky spomienky na zosnulých vo mne vyvolávali všetko, len nie spomienky na nebohých. Niet divu, veď som bola dieťa, skoro nikoho, kto bol pochovaný som nikdy nepoznala. Jedinou našou zábavou so sestrou bolo zbierať roztečené farebné sviečkové vosky, šúlať ich, tvarovať. Neskôr, keď som z toho vyrástla, som dušičky ignorovala. Nikdy som do cintorína nechodila rada. Nechápala som rodičov, mamu, načo tam chodí, postáva pri hroboch so zopätými rukami, ticho šepká modlitbu...
"Kto neprežije, nepochopí..." Pravda, ktorej realita sa dotkla aj môjho života. Spomienka na zosnulých začala pre mňa bolestne existovať pred piatimi rokmi, keď sme postupne pochovali naše dieťatko, potom moju mamku a tento rok babku. Návšteva cintorína sa stala pre nás realitou všedných dní. Sviečky sa stali povinnou výbavou auta. Tiché postávanie so zopätými rukami, myšlienky prúdiace k blízkym, bolestné spomienky. Nepotrebujem kupovať veľké pestrofarebné umelé vence, ani chryzantémy veľkosti lôpt, ktoré vydržia len do prvého mrazu či polmetrové sviečky s anjelikmi. Tie veci mi mojich milovaných nevrátia späť. Nepotrebujem sa pretekať sa s príbuznými, koho hrob bude viac honosnejší, bohatší.
Všetko čo mám je jeden plamienok a žiaľ v srdci. Spomienky na spolu prežité chvíle, občasný úsmev, pár skrytých sĺz. To je to, na čom záleží. Zopár kvietkov, tichá modlitba v ktorej dúfam, že sa ešte hádam raz stretneme. Spomienka na zosnulých má žiť v nás, nemusíme ju vyjadrovať honosnými predmetmi. Ak naše srdce je schopné zachovať si pamiatku blízkeho človeka, vzdávame mu tým úctu a to je to najviac, čo mi ako pozostalí môžeme našim zosnulým dať.